Ked je laskou Laska sama, laskou lasky Laska sama, ked zavola sama Laska, ked ta vola sama Laska oplati sa zahynut! Ako dazd na luky pre lasku Panny odvaznej za noci prislo nahle rano: prisla z lasky Laska na Zem. Nevinna a nezbadana novy svet tkala zo skal a vlastnu krv mu do zil vliala, ked na dreve ju zivot stal. Tak zavolaj! Pozvi ju k nam! Nezatvaraj, prosim, este raz zavolajme Lasku medzi nas! Tam, kde Lasky niet, zit znaci zomierat! Tajomna a Mocna kraca po boku vsetkych nasich dni. Neprosi a predsa caka, ze lasku Laskou naplnis. Tam nie je viac, nez dotyk dlane, nezny pohlad do oci a tichy spev, co trha hradze ako vichor vychodny. Kto zmeral svojim zrakom Lasku a odhalil jej svet? Tajomna je a jej srdce dycha vekmi a pritom mlada je a krasna ako jarny kvet. Jej nohy sa nesu sytou travou a pohladzaju zem, jej celo ale brazdi vecny priestor, ovencene vencom z hviezd. Zmesti sa do detskej dlane, v srdci smrtelnika moze ukryt najst, hoci cez nu povstal svet a v dlani chrani zivot nas. Kto zmeral svojim zrakom Lasku a odhalil jej svet? Ale da sa aspon zacut Hlas, jej volanie a carokrasny spev. A da sa prist, ked zavola, Kralovna, od ktorej krajsej niet! Tam, kde Lasky niet, sa zomiera!